Špecifické vývinové poruchy učenia a správania

 Vývinová dyslexia je špecifická porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že sa dieťaťu dostáva bežného výukového vedenia, má primeranú inteligenciu a sociokultúrnu príležitosť. Je podmienená poruchami v základných poznávacích schopnostiach, pričom tieto poruchy sú často konštitučného pôvodu"- oficiálna definícia, prijatá Svetovou neurologickou federáciou v roku 1968.

Aké je dieťa s dyslexiou?  
    Dieťa s dyslexiou i napriek tomu, že je rozumovo dostatočne vyspelé a nemá výraznejšie problémy v ostatných predmetoch, zlyháva v čítaní, a to i napriek podpore a pomoci zo strany rodičov a pedagógov. Dyslexia však môže byť často kombinovaná s vysokou inteligenciou, kreatívnym myslením a umeleckým talentom, prekračujúcim bežný priemer. Preto je dôležité venovať týmto deťom pozornosť ako ľuďom so špeciálnymi potrebami - aby mali príležitosť a možnosť rozvinúť svoje danosti, schopnosti, inteligenciu a talent.
    Čítanie samo o sebe je ucelený proces, pri ktorom je potrebná predovšetkým motivácia. Dieťa musí byť schopné zamerať pozornosť na text, sústrediť sa naň, nerozptyľovať sa tým, čo sa okolo neho deje, či inými myšlienkami. Pri čítaní musí zreteľne vidieť tvar písmen, prechádzať po nich zľava do prava a zároveň ich skladať do slov a slová do viet. Sústavu  písmen, ktoré vidí, musí postupne preniesť do mozgu a ich presná pozícia musí zostať na svojom mieste. Znamená to, že pokiaľ je určité slovo otočené hore nohami, nabok a pod., je to stále to isté slovo. Ale napríklad písmeno p sa po otočení mení na d. Mozog to musí vedieť rozoznať spolu s rôznymi typmi písma a ich veľkosťou. A práve s takýmto rozlišovaním má dieťa s dyslexiou problémy.
    Najobvyklejšou ťažkosťou je fonologické spracovanie, tzv. fonémová segmentácia. Je to proces, pri ktorom mozog rozkladá neznáme slovo na zvukové zložky. Takéto dieťa má problém rozlúštiť v mozgu kód, ktorým pretransformuje písmená do im zodpovedajúcich hlások. Tieto ťažkosti komplikuje i problém so slovnou pamäťou, kedy dieťa nie je schopné zopakovať práve prečítané slová a taktiež problém s vizuálnym vnímaním, teda spôsobom, akým mozog vníma tvary písmen, ktoré nevie rozoznávať alebo ich chybne interpretuje. Tým by sa dalo vysvetliť, prečo si deti s poruchami učenia často zamieňajú písmená ako napríklad b a d.
    Častou komplikáciou je tiež porucha krátkodobej pamäti, ktorá sa prejavuje ťažkosťami pri zapamätávaní si informácií vnímaných zvukom. Krátkodobá pamäť si vyžaduje dlhodobejšie sústredenia pozornosti, ktorú dieťa s poruchou pozornosti nie je schopné udržať. Takéto dieťa veľmi rýchlo zabúda naučené učivo.
    Deti s dyslexiou majú často problémy so sústredením sa, impulzívnosťou či udržaním pozornosti, aj preto sa dopúšťajú mnohých základných chýb v učení. Pre nepozornosť a neschopnosť sústrediť sa dieťa nevidí písmenka v slovách správne. Nesprávne si prečíta, prípadne si vôbec nevšimne, písmenká na začiatku a na konci slova, celkové poradie písmen v slove alebo vynecháva písmenká. To isté platí pri celej vete, kedy dieťa môže vynechať kúsok vety, nahradiť neprečítané slová inými slovami, ktoré si samo vymyslí. Takisto ťažkosti má aj pri rozkladaní slov na slabiky a skladanie slabík do slov. 

 

Dyzortografia je porucha pravopisu, ktorá sa prejavuje neschopnosťou dieťaťa uplatňovať naučené gramatické pravidlá. Porucha sa netýka celej gramatiky, ale špeciálnych dysortografických javov ako sú napríklad zámena krátkych dlhých samohlások, vynechávanie, pridávanie a zamieňanie slov, slabík alebo hlások. Často sa vyskytuje spolu s dyslexiou a dysgrafiou. Podstatnú úlohu zrejme pri tejto dysfunkcií zohráva skúsenosť a spôsob rozumového spracovávania informácií dieťaťom.
    Dyzortografik má často poruchy sluchového vnímania alebo rozlišovania. To znamená, že dieťa nepočuje správne to, čo sa mu diktuje, hoci sluch má napriek tomu úplne v poriadku. Často takémuto dieťaťu chýba určitý „cit“ pre jazyk. Má problém prakticky uplatniť naučené pravidlá a poučky. Jeho pracovné tempo je pomalšie, takže často sa stáva, že, podobne ako dysgrafické dieťa, nestíha písať diktované vety a taktiež má poruchy pozornosti, pamäti, myslenia, je impulzívne, hyperaktívne a pod. 
    Dieťa s touto poruchou učenia si nevie vybaviť celé slovo v konkrétnom stave bez pomoci, pamätať si ho a udržať si ho v pamäti počas písania. Ak má napísať určité slovo, musí si najprv vybaviť písmenká, z ktorých sa dané slovo skladá, zoradiť si ich podľa poradia a zapamätať si ich, kým ich nenapíše. Musí prekonávať všetky ťažkosti, s ktorými sa stretáva i pri čítaní. Ťažkosti mu robí i to, že mu chýba krátkodobá pamäť, ktorá je dôležitá pri učení. Hoci dieťa dokáže slová správne hláskovať, má problémy preniesť slovo na papier alebo v ňom urobí chyby. Ťažkosti môžu byť zapríčinené poruchami koordinácie alebo poruchou krátkodobej pamäti, pozornosti. Musí totiž dané slovo udržať v pamäti dlhšiu dobu ako pri hláskovaní.

Ťažkosti, ktoré musí dieťa s dyzortografiou prekonávať:
- zámena krátkych a dlhých samohlások,

- vynechávanie, pridávanie a zamieňanie písmen, slov, slabík (dy-di, ty-ti, ny-ni) a hlások,
- rozlišovanie sykaviek (s,c,z,š,č,ž),

- spájanie alebo trhanie slov,
- nedodržiavanie diakritiky (bodky, čiarky, dĺžne),
- nesprávne umiestňovanie diakritiky,

- nezvládnutie hraníc písma (spájanie slov –predložky so slovami, nerozlišovanie začiatku a konca vety).

Sprievodné javy pri dyzortografii:
- absencia krátkodobej pamäte,
- problémy s orientáciou,
- nesprávna výslovnosť,
- porucha pozornosti, pamäte.
Dyzortografik v škole
    Dieťa s dyzortografiou často vynikajúco ovláda gramatické pravidlá (poučky, vybrané slová a pod.), ale pri písaní diktátov či iných textov ich nevie a nedokáže pohotovo okamžite uplatniť. Diktát takéhoto dieťaťa je plný chýb, napríklad nesprávne určené y-i, ý-í v slove a pod. Prepísanie alebo opísanie textu im spôsobuje veľké problémy. Dieťa sa síce snaží napísať text najlepšie ako vie, no jeho snaha je mnohokrát v protiklade s výsledkami, ktoré dosahuje.
    Nadmerné písanie diktátov a iných gramatických cvičení má len veľmi slabý efekt. Dieťa iba zbytočne a neprimerane zaťažujú. Písanie diktátov klasickým spôsobom je u dyzortografického dieťaťa nevhodne zvolená forma zisťovania jeho vedomostí. Takéto dieťa musí prekonávať množstvo bariér spojených so špecifickými poruchami učenia (porucha pozornosti, pamäte, atď.) a preto je lepšie voliť iné formy skúšania, ako napríklad ústnu, doplňovanie, testy, rôzne pracovné listy, využívanie fólií alebo špeciálnych počítačových programov.
    Platí tu v podstate to isté, čo pri dieťati s dyslexiou a dysgrafiou, pokiaľ pedagóg predsa len píše s takýmto dieťaťom diktát, malo by sa v ňom vyskytovať len to, čo už dieťa má precvičené alebo ho bude len dopĺňať (napríklad dokončenia viet, dopĺňanie slov vo vetách, a pod.). Môže si ho však napísať aj ako domácu úlohu, a pod. Nejde o žiadne zvýhodňovanie žiaka oproti ostatným. Dieťa musí prekonávať množstvo ťažkostí a aj napriek úsiliu a snahe, ktorú vynaloží urobí v diktáte množstvo chýb. Preto i hodnotenie by mala by skôr slovné alebo zaznamenávaním počtu chýb, ako informáciu pre dieťa, aby vedelo, v čom sa zlepšuje a v čom má stále nedostatky. Hodnotenie známkou nie je vhodné, možno iba v tom prípade, ak dieťa napíše diktát správne. V takom prípade ho to môže povzbudiť. Pozitívna motivácia dieťaťa je veľmi dôležitá, preto by aj hodnotenie malo byť v podobnom duchu. Malo by síce dieťaťu ukázať, v čom sú ešte jeho nedostatky, ale zhodnotiť i to, že dieťa sa lepší a v budúcnosti bude dosahovať stále lepšie výsledky. Úspech je niečo, po čom takéto dieťa nesmierne túži.

    Dieťa s dyzortografiou zväčša lepšie číta ako píše a ľahšie sa u neho odstraňujú nedostatky spojené s čítaním ako s písaním. Dieťa tým, že často zabúda písať dĺžne a čiarky je považované za nepozorné. Príčina však môže byť v nedostatočne rozvinutom sluchovom vnímaní alebo v ťažkostiach pri vnímaní a reprodukcii rytmu. Často môže ísť aj o nesústredenosť alebo uponáhľanosť dieťaťa. Je vhodné, aby dieťa písalo znamienka ihneď ako píše určité slovo, i keď je tým narušená tzv. zásada plynulého písania. Dieťa by si malo zároveň ako píše diktovať nahlas to, čo si píše a malo by sa po sebe naučiť kontrolovať si napísaný text.     

    Témy, ktoré sú učiteľom dieťaťu zadávané na spracovanie do určitej úlohy, by mali byť dieťaťu blízke, také pri ktorých dokáže rozvinúť svoju fantáziu. Mali by to byť témy, o ktorých bude dieťa rado a so záujmom rozprávať.

    Náprava je podobne ako u dysgrafie postupná a dlhotrvajúca nielen pod vedením skúseného odborníka, ale i pri nesmiernej trpezlivosti rodičov a učiteľov.

 

Dyspraxiapatrí medzi špecifické poruchy učenia a označuje sa ako vývojová porucha motorickej funkcie. Je to porucha, ktorej hlavnou črtou je postihnutie pohybovej koordinácie. Nedá sa však vysvetliť celkovou retardáciou intelektu alebo špecifickou vrodenou chybou ani získanou nervovou poruchou. Je spojená s určitou neobratnosťou pri vizuálne priestorových úlohách. Problém s koordináciou by mal byť viditeľný už od ranného detstva, veľmi skoro po narodení dieťaťa. Nemalo by ísť o získanú poruchu a nemala by byť ani zapríčinená defektmi zraku alebo sluchu. Špecifická porucha motorickej funkcie je známa tiež aj ako syndróm nešikovného dieťaťa, vývojová porucha koordinácie alebo vývojová dyspraxia.
     Dyspraxia je niekedy charakterizovaná aj ako postihnutie alebo nezrelosť organizácie pohybov, ktorá vedie k ťažkostiam v jazyku, reči, vnímaní a myslení. U dieťaťa s dyspraxiou je často zreteľný rodiel medzi pohybovými schopnosťami a vekom. Má problémy osvojiť si komplexné pohybové zručnosti, vývoj hrubej motoriky je oneskorený, pričom následné osvojovanie si jemnej motoriky je pre dieťa veľmi ťažké. Ďalej má problémy v napodobovaní videných pohybov. Tým, že je dieťa takto neobratné, má menší záujem o manuálnu prácu. Je to oblasť, v ktorej sa mu nedarí, preto ju vykonáva nerado. Takéto dieťa má dokonca častejšie i rôzne úrazy, práve vďaka svojej ,,nešikovnosti“.
    Dieťa s poruchou koordinácie je často považované za lenivé, lajdácke a oneskorené. Poruchami jemnej motoriky trpí pritom skoro každé desiate dieťa. Takéto dieťa má problémy so zvládnutím základných činností sebaobsluhy, je nemotorné, nedarí sa mu zapájať sa do detských hier. Býva často sociálne izolované. Nevie sa naučiť základné návyky ako jesť samostatne lyžičkou, celkovo má problémy pri stolovaní. Má zníženú schopnosť vykonávať bežné telesné cvičenia, zlú obratnosť, zvýšené telesné napätie, neschopnosť opakovať gestá, slabú pohybovú pamäť. Je nesamostatné a podáva nižší pracovný výkon. Náročné je preň i udržať sa na jednej nohe so zavretými očami. Môže mať problém aj s nepravidelnou a nekoordinovanou chôdzou.
    Osobitným typom tejto poruchy je vývinová rečová dyspraxia (tzv. rečová neobratnosť), ktorej príčinou je porucha mozgu v častiach, ktoré plánujú a programujú správne pohyby svalov artikulačných orgánov (pery, jazyk, zuby a ďalšie). Znamená to, že dieťa má oneskorený vývoj reči, hovorí nezrozumiteľne a má zlú výslovnosť hlavne na začiatku slova. Dieťa ťažšie rozumie informáciám prenášaným zmyslami, čo mu sťažuje i znížená koncentrácia, poruchy pozornosti, slabšie vizuálne vnímanie, deficit v priestorovej orientácií. Tie vedú k ťažkostiam vo formulovaní myšlienok, plánovaní akcií, v hľadaní riešenia problému, a pod. Viac ako 50 % detí, ktorým je diagnostikovaná dyspraxia, má poruchy pri osvojovaní reči.

Prejavy dyspraxie
    Približne v šiestich rokoch si dieťa začne uvedomovať, že je iné ako jeho vrstovníci. Vidí, že s nimi nedokáže udržať krok, ťažko s nimi nadväzuje komunikáciu, deti ho začínajú odstrkovať a nepovažujú ho za rovnocenného partnera, neberú ho medzi seba. Dieťa môže mať problémy s pravopisom, ale i v športovej oblasti, hlavne pri kolektívnych športoch. Pokiaľ chce dieťa športovať, vhodné je preň napríklad plávanie. Ďalej môže mať ťažkosti naučiť sa skákať a udržať pritom rovnováhu. Nedokáže sa naučiť jazdiť na trojkolke, kolobežke alebo bicykli, môže mať problémy pri loptových hrách. Ťažkosti môže mať i pri kreslení, malovaní, strihaní, nedokáže poskladať puzzle. Je nesústredené, nešikovné pri jedení, pri sebaobsluhe ako napríklad pri zapínaní kombíkov, zaväzovaní šnúrok, obliekaní, čistení zubov, jedení. Takéto dieťa často neobľubuje určité činnosti ako strihanie nechtov, česanie alebo má vyhrady voči niektorým potravinám alebo druhom jedla.
Vo vyššom školskom veku sa tieto ťažkosti, pokiaľ sa neriešia, len prehlbujú. Dieťa nedokáže nadviazať normálny vzťah so svojimi vrstovníkmi a preto inklinuje skôr k mladším deťom. Na ihrisku sa hrá radšej osamote. Hrbí sa v lavici a začína byť agresívne a mať výbuchy zlosti, ktoré sa väčšinou prejavia doma. Dieťa môže celkovo vyzerať veľmi nepokojné a nespokojné, vrtí sa alebo sa stále pohráva s vecami okolo seba. Začne mať problémy pri organizvaní času, pri plánovaní činností. S ťažkosťami si vybavuje informácie, hlavne pokiaľ sa vyžadujú rýchlo. Má problém podať určitý výkon, pokiaľ je v časovom strese. Jeho emočný prejav často zodpovedá nižšiemu veku.

    Dieťa s dyspraxiou v období docházky na strednú školu môže mať problémy s ďaľším profesným uplatnením sa. Výber profesnej orientácie je sťažený faktom, že dieťa často nevie ani samo, v akej oblasti je dobré, keďže mu chýba pocit úspechu v určitých činnostiach. Môže mať problém naučiť sa riadiť automobil. Taktiež môže mať veľmi vážne problémy nadviazať priateľstvá a vzťahy, kvôli zníženému sebavedomiu. Nevie rozlíšiť podstatné od nepodstatného. Stále môže mať problémy so sebaobsluhou ako je holenie, strihanie nechtov, pri používaní pomôcok v kuchyni (otvárak, mixér a pod.).

Ťažkosti, ktoré musí dieťa s dyspraxiou prekonávať:
-neschopnosť v školskom veku písať,
-neschopnosť jasne a zrozumiteľne hovoriť,
-pomalé pracovné tempo,
-kresba na nízkej úrovni,
-svalová ochablosť, nepružnosť,
-problém s príjimaním a spracovávaním informácií (ťažkosti pri premyslení čo má byť ako urobené),
-problémy s časovom postupnosťou a následnosťou pohybou pri vykonávaní určitej činnosti,
-najväčšie problémy v škole: pri telesnej výchove, pracovnom vyučovaní a výtvarnej výchove.

Sprievodné javy pri dyspraxií:
- poruchy priestorovej orientácie,
- poruchy pravo-ľavej orientácie,
- problémy so zrakovým a sluchovým vnímaním,
- poruchy pozornosti, pamäti, sústredenia,
- poruchy motoriky,
- hyperaktivita,
- Aspergerov syndróm.

Spôsoby, ako zistiť, či má vaše dieťa dyspraxiu (skúšky zamerané na motoriku):
- hádzanie a chytanie tenisovej loptičky,
- kooordinácia horných a dolných končatín pri pochode na mieste,
- vizuálno-motorická skúška farebným kruhom,
- skúška pravo-ľavej orientácie,
- obkresľovací test,
- napodobenie rytmu,
- vyšetrenie reči.

Hyperaktivita a porucha pozornosti (ADHD a ADD)

    Dieťa so syndrómom ADHD je veľmi živé, neposedné, často sa samo vystavuje riziku a nevydrží pri jednej činnosti viac ako pár minút. Zvládnuť jeho energiu nie je jednoduché a vyžaduje si to množstvo trpezlivosti nielen z kruhu rodiny dieťaťa, ale aj v školskom prostredí.
    Naopak, dieťa so syndrómom ADD je skôr veľmi tiché, ustráchané a nenápadné, ale taktiež má veľmi veľké problémys udržaním pozornosti. V podstate má rovnaké príznaky ako dieťa s ADHD, ale s tým rozdielom, že sa u neho neprejavuje nadmerná aktivita, agresivita ani prehnaná impulzívnosť, ale je to skôr plachý samotár. Sú to deti, ktoré potrebujú rovnako ako deti s ADHD veľmi citlivý prístup, podporu, motiváciu a v niektorých prípadoch a situáciách možno i konkrétny návod na to, ako sa majú správať (napríklad pri zapojení sa do rozhovoru alebo do hry).
    Je veľmi dôležité uvedomiť si, že porucha pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby, ale je to stav a spôsob, akým funguje mozog. Syndrómy ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder – porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou) a ADD (Attention Deficit Disorder – porucha pozornosti) sú biologické poruchy, nejde však o poruchu mozgu. Ide skôr o akýsi stav mozgovej činnosti, to ako mozog dokáže fungovať. Príznaky ADHD, hyperaktivita alebo porucha pozornosti (ADD), nie sú teda zapríčinené vonkajšími činiteľmi, ako napríklad výchovou v rodine alebo vplyvom prostredia, môžu sa však jeho negatívnym a nesprávnym vplyvom zhoršovať. Najvhodnejším prostredím pre dieťa nielen so syndrómom ADHD, ale všeobecne pre zdravý vývoj dieťaťa je mierumilovné, inšpiratívne a láskyplné rodinné prostredie.
    Názov ADHD je v súčasnej dobe preferovanejším pomenovaním pre ľahké mozgové dysfunkcie (LMD), poruchu pozornosti, poškodenie mozgu alebo hyperkinetickú reakciu. Porucha sa môže prejavovať v odlišných stupňoch závažnosti, podľa veku postihnutej osoby, ale aj podľa podmienok a situácii, v akých sa daná osoba práve nachádza. Je veľmi ťažké určiť, že dieťa má naozaj daný syndróm, pretože neexistujú žiadne testy, ktoré by vedeli ADHD na 100% identifikovať. Jediný, kto môže príznaky ADHD rozpoznať a presne určiť, je odborník, ktorý má s daným syndrómom bohaté skúsenosti (napríklad detský psychológ, psychiater alebo neurológ). Prvé príznaky však môže zaregistrovať samozrejme už rodič alebo učiteľ v škole. Po zistení syndrómov, ktoré by mohli súvisieť s danou poruchou je potrebné vyhľadať odborníka, ktorý dokáže s dieťaťom ďalej pracovať. Problémy, ktoré so sebou prináša ADHD sú pomerne vážne a je potrebné, aby sa s dieťaťom začalo včas odborne pracovať, inak sa môže stav dieťaťa časom zhoršovať. Každé dieťa je jedinečné a individuálne, s ohľadom na to je potrebné riešiť rovnako aj ich poruchu.
    Prejavy hyperaktivity môžu byť zreteľné už v útlom veku, teda už krátko po narodení. Dieťa je veľmi živé, málo spí, často plače, máločo ho poteší a dokonca môže odmietať fyzický kontakt. Preto sa stáva, že rodičia takýchto detí sú veľmi unavení a bez energie. Často krát sa stáva, že rodičia takéto príznaky prirovnávajú len k zvýšenej energii dieťaťa, ale nie k poruche. Preto, ak sa dané príznaky časom nemenia, teda tak povediac dieťa z nich nevyrastie a časom sa ešte zhoršujú a gradujú, rodič by mal zvážiť návštevu v špecializovanej poradni (pedagogicko-psychologickej poradni). Na presné diagnostikovanie syndrómu ADHD je skutočne potrebné, aby dieťa vyšetril odborník, ktorý má s danou poruchou už niekoľkoročné skúsenosti. Pravdou je, že mnohé syndrómy, ktoré sprevádzajú ADHD, vo väčšej či menšej miere má každé dieťa v rámci normálneho vývoja. Je však potrebné rozpoznať, do akej miery sú prejavy a správanie dieťaťa únosné pre spoločnosť a školské prostredie. Či sa nejedná o správanie, ktoré je pre spoločenskú normu správania sa už neprijateľné. Je v norme, ak je dieťa do troch rokov pomerne aktívne, učí sa ovládať svaly a skúša pohybové možnosti svojho tela a môže sa stať, že pri ešte nedostatočnej koordinácii môže utrpieť úraz. Po treťom roku života by sa však mala hladina aktivity u dieťaťa pomaly znižovať.

  

Hlavné príznaky ADHD:

- hyperaktivita,
- impulzívnosť, nepokoj,
- neschopnosť sústrediť sa.

Aké je dieťa s ADHD:
- dieťa je nadmieru aktívne už pred narodením,
- po narodení veľa plače a veľmi málo spí,
- dieťa nevie sústrediť svoju pozornosť,
- je zábudlivé, je netrpezlivé a často nespokojné,
- môže byť niekedy agresívne,
- nechá sa ľahko vyrušiť, akýkoľvek mierny ruch ho dokáže odtrhnúť od práce, ktorú práve robí,
- dieťa nevie ovládnuť svoju reakciu na nejaký impulz, podnet, udalosť, reaguje často unáhlene,
- koná bez premyslenia, impulzívne, preto sa často stáva, že takéto dieťa je príčinou i samotným aktérom mnohých nehôd a úrazov, nevie si dopredu premyslieť, čo bude po akcii, ktorú spraví, nasledovať, je neopatrné, nedáva si na seba pozor,
- je zdrojom neustáleho a nadmerného ruchu, hluku či pohybu,
- stále musí niečo robiť alebo rozprávať, neobsedí na jednom mieste, stále niečo robí s rukami alebo nohami, skáče druhým do reči,
- dieťa často nepremyslí to, čo chce povedať, preto môže často slovne niekomu ublížiť alebo uraziť (najprv povie, potom nad tým rozmýšľa),
- dieťa môže mať problémy s motorikou a pri činnostiach, ktoré vyžadujú dlhšiu dobu sústredenia, môže mať problém sa ich vôbec naučiť, napríklad sa nikdy nenaučí plávať, pretože sa na danú činnosť nevie dostatočne dlho sústrediť,
- veľmi rýchlo sa unaví, preto dieťa často strieda činnosti, aby si unavené časti mozgu mohli oddýchnuť a aktivujú sa iné, ktoré preberú iniciatívu,
- keď je dieťa staršie, môže konať príliš riskantne, napríklad aby zaujalo alebo len zo zvedavosti,
- ťažko nadväzuje sociálne vzťahy s priateľmi a neskôr v osobnom živote, máva málo priateľov a tým veľmi trpí,
- nie je schopné zvládať pravidlá spoločenského a sociálneho správania,
- nevie plánovať a organizovať si čas,
- môže mať problémy i v rámci rodiny, medzi súrodencami, kedy môže dôjsť k výraznej súrodeneckej rivalite.

 

    Dieťa so syndrómom ADHD za svoje správanie v podstate nemôže, správa sa na základe toho, ako mu „radí“ mozog. Aj keby sa chcelo polepšiť a byť úspešným napríklad v škole alebo pri hre, nemusí sa mu to podariť. Bráni mu v tom mozog, ktorý do veľkej miery ovplyvňuje správanie dieťaťa. Tým, že je dieťa často v akejkoľvek činnosti neúspešné, stráca záujem, nerado chodí do školy, nerado sa hrá s deťmi, nedôveruje si, môže mať pocit úzkosti, depresívne až neurotické prejavy. Preto je veľmi potrebné, aby takéto dieťa s ADHD malo pevné a dobré rodinné zázemie i prostredie v škole.

ADHD v škole:
- prvé príznaky môže rozoznať už učiteľ: dieťa je v škole nesústredné, často vyrušuje a je priveľmi hlučné, náladové, neobsedí na mieste, vykrikuje a tým narúša plynulý vyučovací proces,
- dieťa má všetky hlavné príznaky (hyperaktivita, impulzívnosť a neschopnosť sústrediť sa), ktoré mu znemožňujú riadne sa v škole učiť (pomaly alebo zajakavo číta, má kostrbaté, neúhľadné písmo, nemá dobrú výslovnosť a pod.), často sa preto prejavia ako súbežné syndrómy špecifické poruchy učenia (dysgrafia, dyslexia, dyspraxia a pod.) alebo poruchy reči,
- neschopnosť sústrediť sa dlhšiu dobu na jeden problém bráni žiakovi preniknúť k podstate problému a tým mu sťažuje učenie a vzdelávanie,
- učenie a sústredenie sa je nadmernou záťažou, ktorá si vyžaduje priveľa psychickej energie, pričom dieťa môže stratiť motiváciu učiť sa,
- úlohy tak rieši povrchne, rýchlo a bez následnej kontroly,
- nepočúva učiteľa, pretože práve myslí na iné veci a prepočuje pokyn, ktorý učiteľ zadal a ktorý má spraviť,
- niekedy sa môže vyskytnúť aj telesná neobratnosť, dieťa nevie dobre koordinovať svoje pohyby,
- dieťa môže byť pre ostatných spolužiakov v škole spočiatku zábavné a vtipné, no neskôr, keď ich začne vyrušovať pri práci, môže začať prekážať,
- dieťa má problémy a ťažkosti pri samostatných úlohách,
- zabúda alebo často stráca pomôcky do školy.

Ako pomôcť dieťaťu v škole:
- pedagóg by si mal s dieťaťom vytvoriť priateľský a dôveryhodný vzťah,
- dieťa potrebuje cítiť záujem a ochotu pomôcť,
- je potrebný individuálny a spravodlivý prístup, podľa nátury dieťaťa,
- učiteľ by mal dieťaťu vždy presne vysvetliť, čo má robiť a čo sa od neho v danej chvíli očakáva,
- spôsob výučby dieťaťa s ADHD je vyčerpávajúci, no pri správnom vedení prinesie svoje pozitívne ovocie (uľahčí prácu učiteľovi a pomôže žiakovi vzdelávať sa).

Čo by mal urobiť rodič:

- ak je podozrenie, že s dieťaťom nie je „niečo“ v poriadku, mal by vyhľadať odbornú pomoc (napríklad navštíviť pedagogicko-psychologickú poradňu, detského psychiatra, psychológa pre deti a adolescentov, detského neurológa, ktorý môže dieťaťu pomôcť v ťažších prípadoch a môže odporučiť i medikamentóznu liečbu a pod.),
- pri vyšetrení a overení je dôležité zistiť aj situáciu v rodine (či príznaky syndrómu nemá niektorý člen rodiny), vzťahy medzi priateľmi, pozitívne i negatívne stránky osobnosti dieťaťa, jeho charakter a v konečnom dôsledku i úspech či neúspech v škole
- dieťa s ADHD reaguje na niektoré situácie nepredvídateľne, preto musí rodič menšie dieťa oveľa viac strážiť a dávať naň pozor, aby si vážne neublížilo, čo je samozrejme pre celú rodinu veľmi únavné, zaťažujúce a stresujúce,
- rodič by mal pomáhať dieťaťu budovať jeho sebavedomie, oceniť jeho i najmenšiu snahu, dieťa by malo cítiť, že je plnohodnotným členom rodiny,
- rodič by sa mal vyhýbať situáciám, za ktoré je možné dieťa potrestať, dieťa má už aj tak dosť problémov a nie je vhodné prehlbovať v ňom pocit neúspechu,
- rodič môže dieťa upokojovať a usmerňovať vľúdnym slovom, dotykom alebo objatím,
- pri akejkoľvek aktivite je dobré striedať činnosti práce s oddychom a relaxovaním a rozdeliť tak pracovné záležitosti alebo hry na kratšie úseky,
- spoločenské hry nie sú pre dieťa vhodné, lepšia je preň individuálna hra, kedy môže naplno rozvíjať svoje schopnosti,
- rodičia môžu mať pocit, že výchovu svojho dieťaťa nezvládli, že sú neschopní a môžu sa cítiť menejcenní alebo zúfalí, preto je veľmi dôležité, aby si uvedomili, že zvládať hyperaktívne dieťa nie je jednoduché, vyžaduje si to nesmierne dávku sebaovládania a trpezlivosti, pozitívneho myslenia, vnútorného pokoja a veľa lásky,
- okolie rodiny s dieťaťom ADHD si taktiež musí uvedomiť, že rodičia s takýmto dieťaťom potrebujú pomoc.

Akým spôsobom sa dá upokojiť dieťa s ADHD:
- nie je vhodné dieťaťu ustúpiť, keď začne kričať alebo dostane záchvat zúrivosti, je však potrebné zistiť, čo presne vyvolalo v dieťati tento stav,
- je dôležité nekričať na dieťa, nepokúšať sa ho prekričať a tým sa mu pokúšať vysvetliť, čo má robiť, ak dieťa veľmi kričí, nemá veľký význam naň hovoriť, aj keď by to bolo pokojným tónom, dieťa v záchvate nepočúva, je vhodnejšie počkať, kým sa jeho stav nezmierni a potom k nemu prehovoriť láskavým a tichým hlasom,
- vhodné je skúsiť sa dieťaťa jemne dotknúť a upokojiť ho dotykom alebo v prípade zúrivého záchvatu skúsiť dieťa pevne objať a dopriať mu pocit bezpečia v náručí, kým sa neupokojí,
- ak dieťa kope a ničí veci okolo seba alebo ubližuje iným, je potrebné vziať ho inam (napríklad do inej miestnosti) a dať naň pozor, aby sebe alebo iným neublížilo,
- ak rodič cíti, že sa môže blížiť záchvat zúrivosti, je vhodné zmeniť činnosť dieťaťa a odpútať jeho pozornosť z toho, čo by ho mohlo do tohto stavu priviesť,
- ak rodič cíti, že dieťa nezvláda a sám momentálne na jeho stav náladu nemá (je napríklad nervózny alebo má iné problémy), je vhodné vyhľadať tretiu osobu, ktorá bude schopná v daný moment dieťa upokojiť a zvládnuť,
- je dobré nájsť dieťaťu vhodné miesto a činnosť, pri ktorej môže zo seba dať všetky negatívne emócie, nájsť aktivity (športové alebo záujmové zodpovedajúce veku dieťaťa), pri ktorých si dieťa môže vybiť a do istej miery korigovať agresivitu a nadbytočnú energiu.

   
Vplyvy, ktoré môžu prejavy syndrómu ADHD zhoršiť:
- zásadné zmeny v rodine (úmrtie, rozvod, strata blízkej osoby a pod.),
- choroba dieťaťa, stres,
- nesprávne pôsobenie rodičov a učiteľov na dieťa,
- nevhodné prostredie, v ktorom sa dieťa pohybuje (kolektív rovesníkov).

    U detí so syndrómom ADHD je zvlášť potrebný trpezlivý a chápavý prístup nielen rodičov a učiteľov, ale i okolia (širšej rodiny, príbuzných, priateľov a pod.). Je potrebné kontaktovať nielen odborníkov, ktorí rodičom pomôžu a poradia ako sa k dieťaťu správať a akým spôsobom s ním pracovať, ale je vhodné kontaktovať i iných rodičov s deťmi so syndrómom ADHD. Rodičia si tak môžu vymieňať cenné rady a majú veľmi dôležitý pocit, že so svojím problémom nie sú sami. Taktiež je vhodné zaobstarať si rôznu literatúru týkajúce sa danej problematiky.